Skip to main content

Uttara-khaṇḍa · Chapter 16

Chapter 16

Unit 428 of 693Uttara-khaṇḍa · Chapter 16Uttara-khaṇḍa · Chapter 161 source entries

Uttara-khaṇḍa · Chapter 16

Source

युधिष्ठिर उवाच। कथं जालंधरो गौरीं हररूपधरो मुने । दृष्ट्वा चकार किं तत्र तन्मे कथय विस्तरात् १। नारद उवाच- यदा मायाशिवस्तत्र प्रार्थयद्गिरिजां प्रति । ततः सा चुक्षुभे राजन्किंचिन्नोवाच तं प्रति २। अनातुरस्य देवस्य प्राप्तस्य तपसा मया । न युक्तमिति निश्चित्य पार्वती नाह तं नृप ३। सा न तत्र प्रतीकारं दृष्ट्वा तस्य च पश्यतः । निर्गता तत उत्थाय ददर्शाकाशवाहिनीम् ४। गंगां वासोचितां मत्वा भवानी तपसे ययौ । पुरापि तपसा लब्धो मयेशः सांप्रतं तथा ५। इत्यव्रजच्चिंतयती सखीभिः सहिता ततः । पुरः क्षीरनिभां राजन्पार्वती गगनात्परम् ६। मंदाकिनीं ददर्शाथ पतंतीं मानसोत्तरे । हारमालामिवायांतीं विविक्तां गगनस्रजः ७। मंदाकिन्याः पयःपूरो ह्याकृष्टः स्वर्गतो यथा । श्रुतीनां पूरधारेव ब्रह्मणो वदनच्युता ८। दृष्ट्वा मुमोद तां गंगां स्नात्वा चालिसमन्विता । संपूज्य स्वतनुं पश्चान्निविष्टा स्वर्णदीतटे ९। परस्परमथालोक्य गौरी प्राह सखीं जयाम् । त्वं गच्छ मद्वपुः कृत्वा तत्समीपं सखी त्वरा १०। जानीहि तत्वं किं शंभुर्यदि वान्यो भविष्यति । यद्यसौ त्वां समालिंग्य कुरुते चुंबनादिकम् ११। तदा मायां समास्थाय जानीह्यसुरमागतम् । यदि चेत्त्वां प्रतिब्रूयान्मन्निमित्तं शुभाशुभम् १२। असंशयं पिनाकी स्यादत्रागत्य ब्रवीहि माम् । इत्यादिष्टा जया देव्या गता गंगाधरांतिकम् १३। तामायांतीं स दृष्ट्वा च भृशं मन्मथपीडितः । चकारालिंगनं तस्या गौरीरूपेण भावयन् १४। ततो जालंधरः सद्यो वीर्यं स्वं प्रमुमोचह । अल्पेंद्रियश्च संजातो वेगतः कुरुनंदन १५। तया सप्रोदितो दैत्य न त्वं रुद्रो भविष्यसि । अल्पवीर्योऽधमाचारो नाहं गौरी हि तत्सखी १६। इत्युक्त्वा निजमास्थाय रूपं सा प्राह तं पुनः । अनेन बत पापेन हतस्त्वं हि पिनाकिना १७। इति ज्ञात्वा च सा प्राप्ता तत्र गत्वाब्रवीदुमाम् । देवि जालंधरो ह्येष न शंभुस्तव वल्लभः १८। ततो भयार्ता हरवल्लभाभूद्द्रुतं विवेशाथ सरोजमध्ये । सख्यो भ्रमर्यः कमलेषु जाता भयेन जालंधरजेन राजन् १९। अत्रांतरे वनगतामदृष्ट्वा तां नृपांगनाम् । भीतास्तु रक्षकास्तस्याः सत्वरं रणमाययुः २०। ततः शुंभेन ते पृष्टास्तं नत्वोचुः ससाध्वसाः । आत्मनः परिहारार्थो विष्णुमित्यसुरेश्वरम् २१। श्रुत्वा वृंदां हृतां त्रस्तो रुद्रात्त्यक्त्वाथ संगरम् । शुंभेन प्रेषितौ चंडमुंडौ जालंधरं प्रति २२। मानसोत्तरमागत्य दानवौ वेगवत्तरौ । हररूपधरं दैत्यं ऊचतुर्विटपान्तरे २३। किं तया नृपशार्दूल विदेशगतया श्रिया । अरयो यां न पश्यंति बंधुभिर्या न भुज्यते २४। जितः शुंभो हतं सैन्यं देव रुद्रेण ते रणे । एह्येहि कुरु संग्रामं न त्वं प्राप्नोषि पार्वतीम् २५। पंचाननस्य महिषीं कथं प्राप्नोति जंबुकः । अंधकारः कथं राजन्प्राप्नोति सवितुः प्रभाम् २६। तव जालंधरात्पीठाद्धृता राज्ञी मुरारिणा । इति संश्रूयते वार्ता तस्मात्त्वं कुरु संगरम् २७। रणे शर्वं विजित्याशु भव सर्वेश्वरेश्वरः । अथवा शिवनाराचैः खंडितो यासि तत्पदम् २८। इति जालंधरः श्रुत्वा भाषितं चंडमुंडयोः । निःससार गिरेस्तस्मात्सक्रोधं रक्तलोचनः २९। चंडमुंडौ समाश्वास्य त्यक्त्वा रूपं हरस्य च । गच्छञ्जालंधरो मार्गे दुर्वारणमुवाच ह ३०। पश्य दुर्वारणेदानीं तत्र यद्विष्णुना कृतम् । मायामाश्रित्य सा राज्ञी वृंदा नीतात्मनः पदम् ३१। गृहे स्थितस्य जामातुर्विश्वसेन्नैव बुद्धिमान् । नूनं तस्मै प्रदत्वा च कन्यकां विसृजेद्बुधः ३२। जामातरं गृहे नैव स्थापयेत्सर्वथा नरः । धनदारादिकं सर्वं स गृह्णाति शनैः शनैः ३३। दुर्वारण उवाच- राजन्यत्क्रियते कर्म तत्तथैव तु भुज्यते । त्वं हर्तुमागतो गौरीं हरिणा ते हृता वधूः । तस्य स्पष्टं वचः श्रुत्वा क्षणं मौनी व्यचिंतयत् ३४। जालंधर उवाच- किं प्रयामि हरं जेतुमथवा हरिमुल्बणम् । कार्यद्वये समुत्पन्ने यत्परं तत्प्रकथ्यताम् ३५। दुर्वारण उवाच- यदि यासि हरिं जेतुं हरः पृष्ठे हनिष्यति । हनिष्यंति रणे शूरा यातुं रुद्रो न दास्यति ३६। तस्मात्पशुपतिं जित्वा कृत्वा त्वं वश्यमात्मनः । पश्चात्प्रयाहि गोविंदं यदि जानासि तत्पदम् ३७। अधुना सत्वरं वीर याहि दैत्यान्महाबलान् । रणं कुरु महाघोरं यथा स्वर्गे सुपच्यते ३८। देशकालोचितं श्रुत्वा दुर्वारणवचस्तदा । ययौ जालंधरो योद्धुं सह रुद्रेण योगिना ३९। इति श्रीपाद्मे महापुराणे उत्तरखंडे पंचपंचाशत्सहस्रसंहितायां जालंधरोपाख्याने जालंधरस्य मायारूपपरित्यागोनाम षोडशोऽध्यायः १६।

yudhiṣṭhira uvāca| kathaṃ jālaṃdharo gaurīṃ hararūpadharo mune | dṛṣṭvā cakāra kiṃ tatra tanme kathaya vistarāt 1| nārada uvāca- yadā māyāśivastatra prārthayadgirijāṃ prati | tataḥ sā cukṣubhe rājankiṃcinnovāca taṃ prati 2| anāturasya devasya prāptasya tapasā mayā | na yuktamiti niścitya pārvatī nāha taṃ nṛpa 3| sā na tatra pratīkāraṃ dṛṣṭvā tasya ca paśyataḥ | nirgatā tata utthāya dadarśākāśavāhinīm 4| gaṃgāṃ vāsocitāṃ matvā bhavānī tapase yayau | purāpi tapasā labdho mayeśaḥ sāṃprataṃ tathā 5| ityavrajacciṃtayatī sakhībhiḥ sahitā tataḥ | puraḥ kṣīranibhāṃ rājanpārvatī gaganātparam 6| maṃdākinīṃ dadarśātha pataṃtīṃ mānasottare | hāramālāmivāyāṃtīṃ viviktāṃ gaganasrajaḥ 7| maṃdākinyāḥ payaḥpūro hyākṛṣṭaḥ svargato yathā | śrutīnāṃ pūradhāreva brahmaṇo vadanacyutā 8| dṛṣṭvā mumoda tāṃ gaṃgāṃ snātvā cālisamanvitā | saṃpūjya svatanuṃ paścānniviṣṭā svarṇadītaṭe 9| parasparamathālokya gaurī prāha sakhīṃ jayām | tvaṃ gaccha madvapuḥ kṛtvā tatsamīpaṃ sakhī tvarā 10| jānīhi tatvaṃ kiṃ śaṃbhuryadi vānyo bhaviṣyati | yadyasau tvāṃ samāliṃgya kurute cuṃbanādikam 11| tadā māyāṃ samāsthāya jānīhyasuramāgatam | yadi cettvāṃ pratibrūyānmannimittaṃ śubhāśubham 12| asaṃśayaṃ pinākī syādatrāgatya bravīhi mām | ityādiṣṭā jayā devyā gatā gaṃgādharāṃtikam 13| tāmāyāṃtīṃ sa dṛṣṭvā ca bhṛśaṃ manmathapīḍitaḥ | cakārāliṃganaṃ tasyā gaurīrūpeṇa bhāvayan 14| tato jālaṃdharaḥ sadyo vīryaṃ svaṃ pramumocaha | alpeṃdriyaśca saṃjāto vegataḥ kurunaṃdana 15| tayā saprodito daitya na tvaṃ rudro bhaviṣyasi | alpavīryo'dhamācāro nāhaṃ gaurī hi tatsakhī 16| ityuktvā nijamāsthāya rūpaṃ sā prāha taṃ punaḥ | anena bata pāpena hatastvaṃ hi pinākinā 17| iti jñātvā ca sā prāptā tatra gatvābravīdumām | devi jālaṃdharo hyeṣa na śaṃbhustava vallabhaḥ 18| tato bhayārtā haravallabhābhūddrutaṃ viveśātha sarojamadhye | sakhyo bhramaryaḥ kamaleṣu jātā bhayena jālaṃdharajena rājan 19| atrāṃtare vanagatāmadṛṣṭvā tāṃ nṛpāṃganām | bhītāstu rakṣakāstasyāḥ satvaraṃ raṇamāyayuḥ 20| tataḥ śuṃbhena te pṛṣṭāstaṃ natvocuḥ sasādhvasāḥ | ātmanaḥ parihārārtho viṣṇumityasureśvaram 21| śrutvā vṛṃdāṃ hṛtāṃ trasto rudrāttyaktvātha saṃgaram | śuṃbhena preṣitau caṃḍamuṃḍau jālaṃdharaṃ prati 22| mānasottaramāgatya dānavau vegavattarau | hararūpadharaṃ daityaṃ ūcaturviṭapāntare 23| kiṃ tayā nṛpaśārdūla videśagatayā śriyā | arayo yāṃ na paśyaṃti baṃdhubhiryā na bhujyate 24| jitaḥ śuṃbho hataṃ sainyaṃ deva rudreṇa te raṇe | ehyehi kuru saṃgrāmaṃ na tvaṃ prāpnoṣi pārvatīm 25| paṃcānanasya mahiṣīṃ kathaṃ prāpnoti jaṃbukaḥ | aṃdhakāraḥ kathaṃ rājanprāpnoti savituḥ prabhām 26| tava jālaṃdharātpīṭhāddhṛtā rājñī murāriṇā | iti saṃśrūyate vārtā tasmāttvaṃ kuru saṃgaram 27| raṇe śarvaṃ vijityāśu bhava sarveśvareśvaraḥ | athavā śivanārācaiḥ khaṃḍito yāsi tatpadam 28| iti jālaṃdharaḥ śrutvā bhāṣitaṃ caṃḍamuṃḍayoḥ | niḥsasāra girestasmātsakrodhaṃ raktalocanaḥ 29| caṃḍamuṃḍau samāśvāsya tyaktvā rūpaṃ harasya ca | gacchañjālaṃdharo mārge durvāraṇamuvāca ha 30| paśya durvāraṇedānīṃ tatra yadviṣṇunā kṛtam | māyāmāśritya sā rājñī vṛṃdā nītātmanaḥ padam 31| gṛhe sthitasya jāmāturviśvasennaiva buddhimān | nūnaṃ tasmai pradatvā ca kanyakāṃ visṛjedbudhaḥ 32| jāmātaraṃ gṛhe naiva sthāpayetsarvathā naraḥ | dhanadārādikaṃ sarvaṃ sa gṛhṇāti śanaiḥ śanaiḥ 33| durvāraṇa uvāca- rājanyatkriyate karma tattathaiva tu bhujyate | tvaṃ hartumāgato gaurīṃ hariṇā te hṛtā vadhūḥ | tasya spaṣṭaṃ vacaḥ śrutvā kṣaṇaṃ maunī vyaciṃtayat 34| jālaṃdhara uvāca- kiṃ prayāmi haraṃ jetumathavā harimulbaṇam | kāryadvaye samutpanne yatparaṃ tatprakathyatām 35| durvāraṇa uvāca- yadi yāsi hariṃ jetuṃ haraḥ pṛṣṭhe haniṣyati | haniṣyaṃti raṇe śūrā yātuṃ rudro na dāsyati 36| tasmātpaśupatiṃ jitvā kṛtvā tvaṃ vaśyamātmanaḥ | paścātprayāhi goviṃdaṃ yadi jānāsi tatpadam 37| adhunā satvaraṃ vīra yāhi daityānmahābalān | raṇaṃ kuru mahāghoraṃ yathā svarge supacyate 38| deśakālocitaṃ śrutvā durvāraṇavacastadā | yayau jālaṃdharo yoddhuṃ saha rudreṇa yoginā 39| iti śrīpādme mahāpurāṇe uttarakhaṃḍe paṃcapaṃcāśatsahasrasaṃhitāyāṃ jālaṃdharopākhyāne jālaṃdharasya māyārūpaparityāgonāma ṣoḍaśo'dhyāyaḥ 16|

English translation

Yudhiṣṭhira said :

1. Tell me in detail, O sage, how Jālandhara took up the form of Śiva , and what he did on seeing Pārvatī .

Nārada said :

2-8. O king, when that deceptive Śiva (i.e. Jālandhara disguised as Śiva) longed for Pārvath she got disturbed, and did not speak anything. ‘It is not proper on the part of the lord (to ask for sea) who was obtained by me by penance and is not unwell.’ Deciding like this, Pārvatī did not speak to him, O king. Seeing no prevention, she, even as he was seeing, got up, went out and saw Gaṅgā flowing in the sky. Thinking her to be fit for residence, Pārvatī went to practise penance. Then, thinking, ‘Even formerly I secured the lord through penance. Now also (I shall secure him) like that’, she went with her friends from there. O king, in front of her Pārvatī saw Mandākinī falling from the mountain into the northern part of Mānasa . She was flowing like a series of necklaces separated from the garland of the sky. When the flood of the water of Mandākinī was drawn from the heaven, she dropped like the stream of the flood of the sacred texts from Brahmā ’s mouth.

9-13a. On seeing that Gaṅgā she was delighted. Having, with her friend, bathed (in the water of Gaṅgā) and honoured her, she then placed her body (i.e. was seated) on the bank of the golden river. Being mutually afraid, they looked at one another. Pārvatī said to her friend Jayā : “O friend, taking up my form (i.e. disguised like me), quickly go to him. Know the truth: Whether he is Śiva or someone else. If he embraces you and kisses you, then know him to be the demon who has come after resorting to deception. If he talks to you about my well-being or otherwise, then undoubtedly he would be Śiva. (Then) come here and tell me”.

13b-17. Thus ordered by the goddess Jayā went near (i.e. to) Śiva. Seeing her coming, he was very much affiicted by lust, took her to be Pārvatī and embraced her. Then Jālandhara quickly ejected his semen; and O descendant of Kuru , his organ speedily became small. She said to him: “O demon, you shall never be Rudra . You are of a little semen (i.e. you ejected quickly). You are of a wicked behaviour. I am not Pārvatī. I am her friend.” Saying so and resorting to (i.e. taking up) her own form, she again spoke to him: “Due to this sin of yours, you are (i.e. will be) killed by Śiva.” Knowing thus (i.e. his falsehood), she reached (the place where Pārvatī remained).

18-23. Going there she said to Pārvatī: “O goddess, this one is Jālandhara, and not your husband Śiva.” Then Śiva’s wife (Pārvatī) was afflicted with fear, and she quickly entered a lotus. In the lotuses her friends became female bees due to the fear of Jālandhara, O king. Meantime, her guards, not seeing her, the queen, who had gone to the forest, were afraid, and quickly came to the battletield. Then they were asked by Śumbha . They, with nervousness, saluted him and for getting themselves exempted, they approached Viṣṇu , the lord of gods ( obscure ). Hearing that Vṛndā was kidnapped, he (i.e. Jālandhara) being afraid of Rudra, left the battle. Caṇḍa and Muṇḍa , the two very speedy demons, who were sent by Sumbha , came to Mānasottara ; and from behind a bush said to the demon who had taken up the form of (i.e. who was disguised as) Śiva:

24-28. “O best king, what is the use of that glory that has gone to a foreign country, which the enemies do not see (i.e. care for) and which is not enjoyed with the kinsmen. O lord, Śumbha has been vanquished; your army has been killed by Śiva in the battle. Come on, come on; fight; you will not obtain Pārvatī. How can a jackal secure a lioness? O king, how can darkness have the lustre of the sun? From the Jālandhara- pīṭha (i.e. your seat) Viṣṇu has taken away your queen. Such a news is heard. Therefore, tight. Having quickly vanquished Śiva in the battle, be the lord of all. Or (i.e. otherwise), being cut to pieces by the arrows of Śiva you will reach his place.”

29-33. Hearing these words of Caṇḍa and Muṇḍa, Jālandhara, with his eyes red, angrily moved out from that mountain. Having cheered up Caṇḍa, and Muṇḍa, Jālandhara gave up the form (i.e. guise) of Śiva, and (while) going along the path, said to Durvāraṇa . “See, O Durvāraṇa, what now Viṣṇu has done there. Having resorted to deception, he has taken queen Vṛndā to his place. An intelligent person should never trust his son-inlaw who lives in his house. A wise man should dismiss him after having given him (in marriage) his daughter. A man should never keep his son-in-law in his house. (For) he (i.e. the son-in-law) gradually takes (away) his wealth, wife etc.”

Durvāraṇa said :

34. The (fruit of an) act is had in the same way as it is done, O king. You had come to kidnap Pārvatī (and) Viṣṇu took away your young wife.

Hearing his plain words, Jālandhara silently thought for a moment.

Jālandhara said :

35. Should I go to vanquish Śiva or the powerful Viṣṇu? When the two duties have come up, tell me which is more important.

Durvāraṇa said :

36-39. If you go to conquer Viṣṇu, Śiva will strike you from behind. The brave will strike (you). Śiva will not allow you to go. Therefore, having (first) conquered (Śiva), the lord of beings, and (then) having brought him under control, march against Viṣṇu, if you know his place. O hero, now quickly go to the very powerful demons. Wage a fierce battle which will mature well (i.e. give you good fruit) in heaven.

Having heard (these) words of Durvāraṇa Jālandhara went to fight with Śiva, the meditating sage.

Complete chapter-aligned witnesses. Sanskrit Wikisource page 44604, revision 336261 (2022-04-20T15:24:26Z). English is N. A. Deshpande’s complete translation, controlled against its chapter page at https://www.wisdomlib.org/hinduism/book/the-padma-purana/d/doc365447.html and the ten-volume archival witness. The witnesses are aligned at chapter level; no unsupported verse-by-verse equivalence is asserted.