Viśvajit-khaṇḍa · Chapter 30
Sourceश्रीनारद उवाच - एवं हिरण्मयं खंडं जित्वा कार्ष्णिर्महाबलः ॥ जगाम रम्यकं खंडं देवलोकमिव स्फुरन् ॥१॥ तस्य सीमागिरिः साक्षान्नीलो नाम नगाधिराट् ॥ तत्रोत्तरे कालदेशे नगरी भीमनादिनी ॥२॥ कालनेमिसुतस्तत्र कलंको नाम राक्षसः ॥ त्रेतायुगे रामचन्द्राद्भीतो युद्धात्पलायितः ॥३॥ लंकापुर्य्या इहागत्य वासकृद्राक्षसैः सह ॥ रक्षसामयुतेनासौ युद्धाय कृतनिश्चयः ॥४॥ खरारूढः कृष्णवर्णो यदूनां बलमाययौ ॥ यदूनां राक्षसानां च घोरं युद्धं बभूव ह ॥५॥ प्रघोषो गात्रवान् सिंहो बलः प्रबल ऊर्ध्वगः ॥ सह ओजो महाशक्तिरपराजित एव च ॥६॥ लक्ष्मणानंदना ह्येते श्रीकृष्णस्य सुताः शुभाः ॥ सर्वेषामग्रतः प्राप्ता बाणैस्तीक्ष्णैः स्फुरत्प्रभैः ॥७॥ राक्षसानां बलं जघ्नुर्वायुवेगैर्यथा घनम् ॥ बाणौघैश्छिन्नभिन्नांगा राक्षसा रणदुर्मदाः ॥८॥ त्रिशूलानां मुद्गराणां वर्षं चक्रुर्मदोत्कटाः ॥ कलंकस्तु तदा प्राप्तश्चर्वयन्वारणान् रथान् ॥९॥ हयान्नरान्सशस्त्रास्त्रान्मुखे चिक्षेप सत्वरम् ॥ गजान्पादेषु चोन्नीय सनीडान् रत्नकंबलान् ॥१०॥ घंटानादसमायुक्तान्प्राक्षिपच्चांबरे बलात् ॥ प्रघोषः श्रीहरेः पुत्रः कपींद्रास्त्रं समादधे ॥११॥ तद्बाणनिर्गतः साक्षाद्वायुपुत्रो महाबलः ॥ वातस्तूलमिवाकाशे चिक्षेप शतयोजनम् ॥१२॥ हनुमंतं तदा ज्ञात्वा कलंको राक्षसेश्वरः ॥ लक्षभारमयीं गुर्वीं गदां चिक्षेप नादयन् ॥१३॥ उत्पपात कपिर्वेगाद्गदा भूमौ पपात ह ॥ ऊत्पतन् वानराधीशो भ्रूभंगं कारयन्मुहुः ॥१४॥ मुष्टिना घातयित्वा तं किरीटं तस्य चाददे ॥ कलंकोऽपि तदा तस्मै त्रिशूलं स्वं समाददे ॥१५॥ उत्पतन्स कपिर्वेगात् पृष्ठिदेशं पपात ह ॥ हनुमांस्तं तदा दोर्भ्यां पातयित्वा महीतले ॥१६॥ वैदूर्यपर्वतं नीत्वा तस्योपरि समाक्षिपत् ॥ गिरिपातेन चूर्णांगो मर्दितः पंचतां ययौ ॥१७॥ तदा जयजयारावः शंखध्वनियुतोऽभवत् ॥ हनुमान् भगवान् साक्षात्तत्रैवांतरधीयत ॥१८॥ प्रद्युम्नस्योपरि सुराः पुष्पवर्षं प्रचक्रिरे ॥ अथ कार्ष्णिर्महाबाहुः स्वसैन्यपरिवारितः ॥१९॥ मनोहरां स्वर्णमयीं मानवीं नगरीं ययौ ॥ नैःश्रेयसवनं तत्र कल्पवृक्षलतावृतम् ॥२०॥ हरिचंदनमंदारपारिजातोपशोभितम् ॥ संतानमोदसंमिश्रवायुभिः सुरभीकृतम् ॥२१॥ केतकीचंपकलताकुटजैः परिसेवितम् ॥ माधवीनां लताजालैः पुष्पितैः सफलैर्वृतम् ॥२२॥ नदद्विहंगालिकुलैर्वैकुंठमिव सुंदरम् ॥ योजनानां पंचशतं लंबितं चारुधिं गिरिम् ॥२३॥ अधोऽधः शोभितं राजञ्छतयोजनविस्तृतम् ॥ पुंस्कोकिलैः कोकिलैश्च मयूरैः सारसैः शुकैः ॥२४॥ चक्रवाकैश्चकोरैश्च हंसैर्दात्यूहकूजितम् ॥ सर्वर्तुपुष्पशोभाढ्यमाक्षिपन्नंदनं वनम् ॥ २५॥ मृगशावा रमंते वै शार्दूलैः सह मैथिल ॥ नकुलाः फणिभिः सार्द्धं यत्र वैरविवर्जिताः ॥२६॥ अयुतं सरसां यत्र भ्रमरध्वनिसंयुतम् ॥ सहस्रपत्रैः कमलैः शतपत्रैः स्फुरत्प्रभैः ॥२७॥ इतस्ततो वर्तमानमानंदमिव मूर्तिमत् ॥ तद्वनं सुंदरं दृष्ट्वा निर्गतान्नगरीजनान् ॥ पप्रच्छ वांछितं साक्षात्प्रद्युम्नः सर्ववित्कविः ॥२८॥ श्रीप्रद्युम्न उवाच - कस्येयं नगरी रम्या कस्येदं वनमद्भुतम् ॥ वदताशु सविस्तारं हे लोकाः पुण्यशासनाः ॥२९॥ जना ऊचुः - वैवस्वतो मनुर्नाम यो ह्येवं वर्तते नृप ॥ मानवे च गिरौ रम्ये मत्स्यं नारायणं हरिम् ॥३०॥ वर्तमानं सदा नत्वा करोति विपुलं तपः ॥ तस्येयं नगरी रम्या तस्य नैःश्रेयसं वनम् ॥३१॥ वैकुण्ठाच्च समानीता भूमिश्चायं गिरिस्तथा ॥ यूयं सर्वेऽपि राजानस्तस्य वंशभवाः क्षितौ ॥ सूर्यवंशांतरे राजंश्चन्द्रवंशांतरे हि भोः ॥३२॥ श्रीनारद उवाच - क्षत्रियाणां च सर्वेषां वृद्धं तं प्रपितामहम् ॥ श्राद्धदेवं मनुं ज्ञात्वा विस्मितोऽभूद्धरेः सुतः ॥३३॥ श्रुत्वा वचस्तदा सद्यो भ्रातृभिर्यदुभिर्वृतः ॥ मानवाद्रिं समारुह्य श्राद्धदेवं ददर्श ह ॥३४॥ शतसूर्यप्रभं कांत्या द्योतयंतं दिशो दश ॥ महायोगमयं साक्षाद्राजेंद्रं शांतरूपिणम् ॥३५॥ वेदव्यासशुकाद्यैश्च वसिष्ठधिषणादिभिः ॥ परस्परं महाराज शृण्वन्तं श्रीहरेर्यशः ॥३६॥ ननाम कर्ष्णिर्यदुभिः सहैव तं कृतांजलिस्तत्र समास्थितोऽभवत् ॥ मनुः समुत्थाय हरेः प्रभाववि- द्दत्त्वाऽऽसनं गद्गदया गिराब्रवीत् ॥३७॥ मनुरुवाच - नमस्ते वासुदेवाय नमः संकर्षणाय च ॥ प्रद्युम्नायानिरुद्धाय सात्वतां पतये नमः ॥३८॥ अनादिरात्मा पुरुषस्त्वमेव त्वं निर्गुणोऽसि प्रकृतेः परस्त्वम् ॥ सदा वशीकृत्य बलात्प्रधानं गुणैः सृजस्यत्सि च पासि विश्वम् ॥३९॥ ततो विवेकं स विहाय सर्वतो मत्वाखिलं चात्र मनोमयं जगत् ॥ मायापरं निर्गुणमादिपूरुषं सर्वज्ञमाद्यं पुरुषं सनातनम् ॥४०॥ जागर्ति योऽस्मिञ्छयनं गते सति नायं जनो वेद सतः परं तम् ॥ पश्यंतमाद्यं पुरुषं हि यज्जनो न पश्यति स्वच्छमलं च तं भजे ॥४१॥ यथा नभोऽग्निः पवनो न सज्जते घटे न काष्ठे न रजोभिरावृतैः ॥ तथा भवान्सर्वगुणैश्च निर्मलो वर्णैर्यथा स्यात्स्फटिको महोज्ज्वलः ॥४२॥ व्यंगेन वा लक्षणया च वाक्पथै- रर्थं पदं स्फोटपरायणैः परम् ॥ न ज्ञायते यद्धनिनोत्तमेन स- द्वाच्येन तद्ब्रह्म कुतस्तु लौकिकैः ॥४३॥ वदन्ति केचिद्भुवि कर्मकतृ य- त्कालं च केचित्परयोगमेव तत् ॥ केचिद्विचारं प्रवदन्ति यच्च त- द्ब्रह्मेति वेदांतविदो वदन्ति ॥४४॥ यं न स्पृशंतीह गुणा न कालजा ज्ञानेन्द्रियं चित्तमनो न बुद्धयः ॥ महन्न वेदो वदतीति तत्परं विशंति सर्वेऽनलविस्फुलिंगवत् ॥४५॥ हिरण्यगर्भं परमात्मतत्वं यद्वासुदेवं प्रवदन्ति संतः ॥ एवंविधं त्वां पुरुषोत्तमोत्तमं मत्वा सदाहं विचराम्यसङ्गः ॥४६॥ श्रीनारद उवाच - मनोर्वाक्यं तदा श्रुत्वा प्रद्युम्नो भगवान्हरिः ॥ मन्दस्मितो मनुं प्राह गीर्भिः संमोहयन्निव ॥४७॥ प्रद्युम्न उवाच - त्वं नो गुरुः क्षत्रियाणामादिराजः पितामहः ॥ मत्पूजनीयो वृद्धोऽसि श्लाघ्यो धर्मधुरंधरः ॥४८॥ वः प्रजाश्च वयं राजन् रक्ष्याः पाल्याश्च सर्वतः ॥ भवता तप्यते दिव्यं तपस्तेन जगत्सुखम् ॥४९॥ मृग्यस्त्वत्सदृशः साधुः परमात्मा हरिः स्वयम् ॥ नृणामंतस्तमोहारी साधुरेव न भास्करः ॥५०॥ श्रीनारद उवाच - इत्युक्त्वा भगवान् कार्ष्णिरनुज्ञाप्य प्रणम्य तम् ॥ परिक्रम्य मनुं राजन् स्वयं भूमौ जगाम ह ।५१॥
śrīnārada uvāca - evaṃ hiraṇmayaṃ khaṃḍaṃ jitvā kārṣṇirmahābalaḥ || jagāma ramyakaṃ khaṃḍaṃ devalokamiva sphuran ||1|| tasya sīmāgiriḥ sākṣānnīlo nāma nagādhirāṭ || tatrottare kāladeśe nagarī bhīmanādinī ||2|| kālanemisutastatra kalaṃko nāma rākṣasaḥ || tretāyuge rāmacandrādbhīto yuddhātpalāyitaḥ ||3|| laṃkāpuryyā ihāgatya vāsakṛdrākṣasaiḥ saha || rakṣasāmayutenāsau yuddhāya kṛtaniścayaḥ ||4|| kharārūḍhaḥ kṛṣṇavarṇo yadūnāṃ balamāyayau || yadūnāṃ rākṣasānāṃ ca ghoraṃ yuddhaṃ babhūva ha ||5|| praghoṣo gātravān siṃho balaḥ prabala ūrdhvagaḥ || saha ojo mahāśaktiraparājita eva ca ||6|| lakṣmaṇānaṃdanā hyete śrīkṛṣṇasya sutāḥ śubhāḥ || sarveṣāmagrataḥ prāptā bāṇaistīkṣṇaiḥ sphuratprabhaiḥ ||7|| rākṣasānāṃ balaṃ jaghnurvāyuvegairyathā ghanam || bāṇaughaiśchinnabhinnāṃgā rākṣasā raṇadurmadāḥ ||8|| triśūlānāṃ mudgarāṇāṃ varṣaṃ cakrurmadotkaṭāḥ || kalaṃkastu tadā prāptaścarvayanvāraṇān rathān ||9|| hayānnarānsaśastrāstrānmukhe cikṣepa satvaram || gajānpādeṣu connīya sanīḍān ratnakaṃbalān ||10|| ghaṃṭānādasamāyuktānprākṣipaccāṃbare balāt || praghoṣaḥ śrīhareḥ putraḥ kapīṃdrāstraṃ samādadhe ||11|| tadbāṇanirgataḥ sākṣādvāyuputro mahābalaḥ || vātastūlamivākāśe cikṣepa śatayojanam ||12|| hanumaṃtaṃ tadā jñātvā kalaṃko rākṣaseśvaraḥ || lakṣabhāramayīṃ gurvīṃ gadāṃ cikṣepa nādayan ||13|| utpapāta kapirvegādgadā bhūmau papāta ha || ūtpatan vānarādhīśo bhrūbhaṃgaṃ kārayanmuhuḥ ||14|| muṣṭinā ghātayitvā taṃ kirīṭaṃ tasya cādade || kalaṃko'pi tadā tasmai triśūlaṃ svaṃ samādade ||15|| utpatansa kapirvegāt pṛṣṭhideśaṃ papāta ha || hanumāṃstaṃ tadā dorbhyāṃ pātayitvā mahītale ||16|| vaidūryaparvataṃ nītvā tasyopari samākṣipat || giripātena cūrṇāṃgo marditaḥ paṃcatāṃ yayau ||17|| tadā jayajayārāvaḥ śaṃkhadhvaniyuto'bhavat || hanumān bhagavān sākṣāttatraivāṃtaradhīyata ||18|| pradyumnasyopari surāḥ puṣpavarṣaṃ pracakrire || atha kārṣṇirmahābāhuḥ svasainyaparivāritaḥ ||19|| manoharāṃ svarṇamayīṃ mānavīṃ nagarīṃ yayau || naiḥśreyasavanaṃ tatra kalpavṛkṣalatāvṛtam ||20|| haricaṃdanamaṃdārapārijātopaśobhitam || saṃtānamodasaṃmiśravāyubhiḥ surabhīkṛtam ||21|| ketakīcaṃpakalatākuṭajaiḥ parisevitam || mādhavīnāṃ latājālaiḥ puṣpitaiḥ saphalairvṛtam ||22|| nadadvihaṃgālikulairvaikuṃṭhamiva suṃdaram || yojanānāṃ paṃcaśataṃ laṃbitaṃ cārudhiṃ girim ||23|| adho'dhaḥ śobhitaṃ rājañchatayojanavistṛtam || puṃskokilaiḥ kokilaiśca mayūraiḥ sārasaiḥ śukaiḥ ||24|| cakravākaiścakoraiśca haṃsairdātyūhakūjitam || sarvartupuṣpaśobhāḍhyamākṣipannaṃdanaṃ vanam || 25|| mṛgaśāvā ramaṃte vai śārdūlaiḥ saha maithila || nakulāḥ phaṇibhiḥ sārddhaṃ yatra vairavivarjitāḥ ||26|| ayutaṃ sarasāṃ yatra bhramaradhvanisaṃyutam || sahasrapatraiḥ kamalaiḥ śatapatraiḥ sphuratprabhaiḥ ||27|| itastato vartamānamānaṃdamiva mūrtimat || tadvanaṃ suṃdaraṃ dṛṣṭvā nirgatānnagarījanān || papraccha vāṃchitaṃ sākṣātpradyumnaḥ sarvavitkaviḥ ||28|| śrīpradyumna uvāca - kasyeyaṃ nagarī ramyā kasyedaṃ vanamadbhutam || vadatāśu savistāraṃ he lokāḥ puṇyaśāsanāḥ ||29|| janā ūcuḥ - vaivasvato manurnāma yo hyevaṃ vartate nṛpa || mānave ca girau ramye matsyaṃ nārāyaṇaṃ harim ||30|| vartamānaṃ sadā natvā karoti vipulaṃ tapaḥ || tasyeyaṃ nagarī ramyā tasya naiḥśreyasaṃ vanam ||31|| vaikuṇṭhācca samānītā bhūmiścāyaṃ giristathā || yūyaṃ sarve'pi rājānastasya vaṃśabhavāḥ kṣitau || sūryavaṃśāṃtare rājaṃścandravaṃśāṃtare hi bhoḥ ||32|| śrīnārada uvāca - kṣatriyāṇāṃ ca sarveṣāṃ vṛddhaṃ taṃ prapitāmaham || śrāddhadevaṃ manuṃ jñātvā vismito'bhūddhareḥ sutaḥ ||33|| śrutvā vacastadā sadyo bhrātṛbhiryadubhirvṛtaḥ || mānavādriṃ samāruhya śrāddhadevaṃ dadarśa ha ||34|| śatasūryaprabhaṃ kāṃtyā dyotayaṃtaṃ diśo daśa || mahāyogamayaṃ sākṣādrājeṃdraṃ śāṃtarūpiṇam ||35|| vedavyāsaśukādyaiśca vasiṣṭhadhiṣaṇādibhiḥ || parasparaṃ mahārāja śṛṇvantaṃ śrīhareryaśaḥ ||36|| nanāma karṣṇiryadubhiḥ sahaiva taṃ kṛtāṃjalistatra samāsthito'bhavat || manuḥ samutthāya hareḥ prabhāvavi- ddattvā''sanaṃ gadgadayā girābravīt ||37|| manuruvāca - namaste vāsudevāya namaḥ saṃkarṣaṇāya ca || pradyumnāyāniruddhāya sātvatāṃ pataye namaḥ ||38|| anādirātmā puruṣastvameva tvaṃ nirguṇo'si prakṛteḥ parastvam || sadā vaśīkṛtya balātpradhānaṃ guṇaiḥ sṛjasyatsi ca pāsi viśvam ||39|| tato vivekaṃ sa vihāya sarvato matvākhilaṃ cātra manomayaṃ jagat || māyāparaṃ nirguṇamādipūruṣaṃ sarvajñamādyaṃ puruṣaṃ sanātanam ||40|| jāgarti yo'smiñchayanaṃ gate sati nāyaṃ jano veda sataḥ paraṃ tam || paśyaṃtamādyaṃ puruṣaṃ hi yajjano na paśyati svacchamalaṃ ca taṃ bhaje ||41|| yathā nabho'gniḥ pavano na sajjate ghaṭe na kāṣṭhe na rajobhirāvṛtaiḥ || tathā bhavānsarvaguṇaiśca nirmalo varṇairyathā syātsphaṭiko mahojjvalaḥ ||42|| vyaṃgena vā lakṣaṇayā ca vākpathai- rarthaṃ padaṃ sphoṭaparāyaṇaiḥ param || na jñāyate yaddhaninottamena sa- dvācyena tadbrahma kutastu laukikaiḥ ||43|| vadanti kecidbhuvi karmakatṛ ya- tkālaṃ ca kecitparayogameva tat || kecidvicāraṃ pravadanti yacca ta- dbrahmeti vedāṃtavido vadanti ||44|| yaṃ na spṛśaṃtīha guṇā na kālajā jñānendriyaṃ cittamano na buddhayaḥ || mahanna vedo vadatīti tatparaṃ viśaṃti sarve'nalavisphuliṃgavat ||45|| hiraṇyagarbhaṃ paramātmatatvaṃ yadvāsudevaṃ pravadanti saṃtaḥ || evaṃvidhaṃ tvāṃ puruṣottamottamaṃ matvā sadāhaṃ vicarāmyasaṅgaḥ ||46|| śrīnārada uvāca - manorvākyaṃ tadā śrutvā pradyumno bhagavānhariḥ || mandasmito manuṃ prāha gīrbhiḥ saṃmohayanniva ||47|| pradyumna uvāca - tvaṃ no guruḥ kṣatriyāṇāmādirājaḥ pitāmahaḥ || matpūjanīyo vṛddho'si ślāghyo dharmadhuraṃdharaḥ ||48|| vaḥ prajāśca vayaṃ rājan rakṣyāḥ pālyāśca sarvataḥ || bhavatā tapyate divyaṃ tapastena jagatsukham ||49|| mṛgyastvatsadṛśaḥ sādhuḥ paramātmā hariḥ svayam || nṛṇāmaṃtastamohārī sādhureva na bhāskaraḥ ||50|| śrīnārada uvāca - ityuktvā bhagavān kārṣṇiranujñāpya praṇamya tam || parikramya manuṃ rājan svayaṃ bhūmau jagāma ha |51||
English translation
Victory over the demon Kalanka in Ramyakavarsha; Darshan of Nai Shreyasvan, Manavi Nagari and Manavagiri; Praise of Pradyumna by Shraddha Deva Manu
Then, recognizing Hanumanji, the demon king Kalankane roared and threw a huge mace weighing lakhs on him. Hanumanji jumped quickly and the mace fell to the ground. The bouncing vanara king, repeatedly bending his eyebrows, punched Kalank with a punch and took his crown. Kalankana then also took up his trident to slay him at that moment; but he jumped on the back of Kapindra Hanuman, leaping with great speed, and holding it with both hands, he dropped it to the ground. Then Vaidhya took the mountain and put it on top of it. The fall of the mountain took away his hair, broke all his limbs, and made him a corpse of death. 13-17 |
At that time, the sound of conch shells started being cheered and Lord Hanuman disappeared right there. The gods showered flowers on Pradyumna. Then, surrounded by his army, Mahabahu Pradyumna went to the golden city of Manuki Swarnamayi. There was a forest called Shreyas, which was surrounded by Kalpavriksha and Kalpalata. Harichandan, Mandar, and Parijat adorned the forest. The air mixed with the fragrance of the progeny's flowers filled the forest with fragrance. Served with ketaki, champalata, and kutaj flowers, the forest was dominated by a floral-fruit-coordinated group of Madhavi vines. The forest looked as beautiful as Vaikuntha Loka from the group of kalarvas. There was a mountain known as Charudhi, which was five c. yojana in length. The king! The lower part of the mountain was a hundred yojanas in length. Birds called narcotic, cuckoo, peacock, storks, parrots, squirrels, squirrels, geese, and pigeons (Papiha) chirped there. Enriched with flowers of all seasons, he despised Nandanavana, the sacred grove. Mithileshwar! Children of deer played with the lions there. The mongoose lived without antagonism towards the serpents. There were ten thousand tanks filled with murmurs of illusions, in which the radiant Shatadala and the Sahasradala lotus adorned. Here and there, the present beautiful forest seemed to be an idol-like bliss. The all-knowing scholar Pradyumna asked this question to the citizens who had come out after seeing the beauty of the forest. 18-28 | (Vishwajitkhand chapter 26 to 30)
Pradyumna said, "O ye who dwell in the holy kingdom! Who owns this beautiful city and who owns this amazing forest? Explain everything in detail to yourself. 29.
Srinardji says - Rajan! Srikrishnakumar Pradyumna was amazed to be introduced to Shraddha Deva Manu, the aged great-great-grandfather of all Kshatriyas. Surrounded by brothers and other Yadavas, Pradyumna immediately heard the people speak and ascended to Manavagiri and had a darshan of Lord Shraddha. He seemed as bright as a hundred suns and illuminated all ten directions with his quiver. He was the Shantarupa of the Mahayogamaya Rajendra. Your Majesty! They listened to each other's Sriharika hymns from Vedavyasa and Shukra Adis and Vasistha and Brihaspati Adis. Along with the Yadavas, Pradyumna bowed before them with folded hands and stood before them. Manu, aware of Sriharika's influence, got up and gave him a seat and said in a thunderous voice: 33-37 |
Manu said, "Vasudeva, Sankarshana, Pradyumra, and Aniruddha are manifestations of you devotees - salutations to the Lord, the sustainer." You are the eternal, the soul, and the transcendental Purusha. Being beyond nature, you are past all three qualities, such as sattva. By subjugating nature with their power, they create, nurture, and destroy the superior universe through Gunas. Therefore, I take refuge in you, the Nirguna, the Adipurusha, the Omniscient, the primordial, the transcendent, and the Eternal, who is beyond delusion, knowing only the will of the mind to leave this world of ignorance on all sides. I pray to the Almighty, who awakens even when this world is asleep; whom the people of the world do not know; who is transcendent, omniscient, and primordial; whom the ignorant cannot see; who is the purest, the purest, the form of Buddha. Just as the heavens are not consumed by matter, the firewood by fire, and the air by the dust-particles that cover it, so you are devoid of all virtues. Just as the crystal bead is radiant in appearance when exposed to other colors, so are you. Paramarthapada Samyogna is also not attained through consonant, symptom, or adjective power, various modes of speech, and blasting grammar. How can Brahman be known through worldly phrases that cannot be understood even by the sadhus orally and with the best sound. What some people (Mimamsakas) on this earth call 'karma', some people (Naiyayikas) call 'karta', some 'kala', some 'supreme yoga', and some 'vichara' is what the Vedanta wise men call 'Brahman'. What is not touched by the virtues, the senses, the mind, the mind, and the intellect in this world, where even the ego and the greatness have no access, and which even the Vedas cannot describe, is' Parabrahman '. As the sparks advance, so do all the elements merge into that Supreme Being. Knowing that you are the Purushottamottam, the Brahman form of what the Santalogas call 'Hiranyagarbha', 'Paramatmattva', and 'Vasudeva', I am always in a state of dissonance. 38-46 | (Vishwajitkhand chapter 26 to 30)
Srinardji says - Rajan! When Manuka heard this saying, he spoke to Lord Pradyumna Hari, who smiled softly and charmed him with a serious speech. 47.
Pradyumna said, "Your Majesty! You are the Adiraja, the Pitamaha, the elder, the praiseworthy and the righteous of us Kshatriyas. The king! We are a people to be protected and cared for by you. The divine penance you perform brings happiness to the world. Sadhupurusha, like you, is the embodiment of the Supreme Personality of Godhead Shri Hari; therefore, he is the one who is always searchable. It is the Sadhus who take away the enchantment enveloped in the hearts of men, not the Sun God. 48-50 |
Srinardji says - Rajan! Saying this, offering obeisance to Manu, taking his permission, circumambulating, Lord Srikrishna Kumar Pradyumna himself descended to the ground below. 51.
Thus was completed the thirtieth chapter of the Narada Bahulashva-Samvad under the Vishwajit Khanda in the Srigargha Samhita, titled 'Victory over Manavadesha'. 30.
Complete chapter-aligned witnesses. Sanskrit Wikisource page 24677, revision 92748 (2016-11-29T11:32:40Z). English was rendered from the complete Hindi chapter at https://www.mahakavya.com/vishwajitkhand-chapter-26-to-30/ as a transparent machine-assisted translation using the pinned IndicTrans2 Indic–English Distilled 200M model and retained without claiming verse-by-verse alignment.