Mathurā-khaṇḍa · Chapter 20
Sourceबहुलाश्व उवाच - अग्रे चकार किं साक्षाद् भगवान् व्रजमण्डले । राधायै गोपिकाभ्यश्च कथंस्विद्दर्शनं ददौ ॥ १ ॥ गोपीमनोरथं कृत्वा मथुरामाजगाम ह । एतन्मे ब्रूहि विप्रेंद्र त्वं परावरवित्तमः ॥ २ ॥ श्रीनारद उवाच - संध्यायां राधयाऽऽहूतः श्रीकृष्णो भगवान्स्वयम् । एकांते शीतलं शश्वज्जगाम कदलीवनम् ॥ ३ ॥ स्फारस्फुरनमेघगृहं रंभाचन्दनचर्चितम् । कृष्णागरुत्सीकरं च सुधारश्मिगलत्सुधम् ॥ ४ ॥ एतादृशं वनं राधा वियोगानलवर्चसा । भस्मीभूतं हि सततं कृष्णाशा तां हि रक्षति ॥ ५ ॥ तत्रैव सर्वे गोपीनां शतयूथाः समागताः । तस्यै निवेदनं चक्रुर्माधवागमनस्य हि ॥ ६ ॥ उत्थाय सहसा साक्षाद्वृषभानुवरात्मजा । आनेतुमाययौ कृष्णं सखीभिः परिवारिता ॥ ७ ॥ ददावासनपाद्यार्घानुपचारान्मनोहरान् । वदंती सादरं वाक्यं कुशलं कुशलाधिका ॥ ८ ॥ युवकंदर्पकोटीनां माधुर्य्यहारिणं हरिम् । दृष्ट्वा राधा जहौ दुःखं ब्रह्म ज्ञात्वा गुणं यथा ॥ ९ ॥ प्रसन्ना तत्र शृङ्गारमकरोत्कीर्तिनंदिनी । तया नोऽकारि श्रृंगारः पांथे कृष्णे गते सति ॥ १० ॥ न चन्दनं च तांबूलं भोजनं च सुधासमम् । न कृतं दिव्यशयनं हास्यं वा न कृतं क्वचित् ॥ ११ ॥ परिपूर्णतमं कृष्णं परिपूर्णतमप्रिया । आनंदाश्रूणि मुंचंती प्राह गद्गदया गिरा ॥ १२ ॥ राधोवाच - कियद्दूरे यदुपुरी नागतं किं करोषि हि । किं वदेऽहं रहो दुःखं भवतोऽशेषसाक्षिणः ॥ १३ ॥ सौदासराजमहिषी दमयंती च मैथिली । नास्त्यत्र कां पुरस्कृत्य वदेऽहं विरहं रिपुम् ॥ १४ ॥ मत्समानाश्रया गोप्यो गदितुं न क्षमाः क्वचित् । शरच्चन्द्रचकोरीव मयूरीव घनं नवम् ॥ १५ ॥ श्रीवृन्दावनचंद्रं त्वां घनश्यामं समुत्सहे । तव सख्योद्धवेनाशु धन्येन त्वं प्रदर्शितः । अन्यः कोऽपि व्रजे नास्ति यस्य प्रेम्णा त्वमागतः ॥ १६ ॥ श्रीनारद उवाच - एवं वदन्ती सततं रुदन्तीं परां प्रियां वीक्ष्य घृणातुराङ्ग । आश्वासयामास नयेन सद्यः प्रगृह्य दोर्भ्यां स्रवदंबुनेत्रः ॥ १७ ॥ श्रीभगवानुवाच - मा शोकं कुरु राधे त्वं त्वत्प्रीत्याऽहं समागतः । आवयोर्भेदरहितं तेजश्चैकं द्विधा जनैः ॥ १८ ॥ यथा हि दुग्धधावल्ये तथाऽऽवां सर्वदा शुभे । यत्राहं त्वं सदा तत्र विश्लेषो न हि चावयोः ॥ १९ ॥ पूर्ण ब्रह्म परं चाहं तटस्था त्वं जगत्प्रसूः । विश्लेष आवयोर्मध्ये मृषा ज्ञानेन पश्य सत् ॥ २० ॥ यथाकाशस्थितो नित्यं वायु सर्वत्रगो महान् । तथा जलं सूक्ष्मरूपं तेजो व्याप्तं यथैधसि ॥ २१ ॥ अन्तर्बहिर्यथा पृथ्वी पृथग्भूता वरानने । तथा विकाररहितो मलवत्त्रिगुणैरहम् ॥ २२ ॥ तथा त्वं पश्य मद्भावं सदानंदो भवेत्ततः । अहं ममेति भावेन द्वितीयोऽस्ति वरानने ॥ २३ ॥ यावद्वनो मध्यगतस्तदुत्थितः स्वं रूपमर्कं न हि दृक् प्रपश्यति । तावत्परात्मानमसौ प्रधानजै- र्गुणैस्तथा तेषु गतेषु पश्यति ॥ २४ ॥ गुणेषु सक्तं किल बन्धनाय रक्तं मनः पुंसि च मुक्तये स्यात् । मनो द्वयोः कारणमाहुरारा- ज्जित्वाऽथ तत्कौ विचरेदसंगः ॥ २५ ॥ सर्व हि भावं मनसः परस्परं न ह्येकतो भामिनि जायते ततः । प्रेमैव कर्तव्यमतो मयि स्वतः प्रेम्णा समानं भुवि नास्ति किंचित् ॥ २६ ॥ श्रीनारद उवाच - इति वाक्यं हरेः श्रुत्वा प्रसन्ना कीर्तिनंदिनी । गोपिकाभिः समं कृष्णं पूजयामास माधवम् ॥ २७ ॥ अथ रात्र्यां हरिः साक्षात्कार्तिक्यां रासमंडले । गत्वा ननाद मुरलीं गोपीभी राधया सह ॥ २८ ॥ यमुनानिकटे राजन् राधया राधिकापतिः । रामाभिः सुन्दरीभिश्च रासरंगे रराज ह ॥ २९ ॥ यावतीर्गोपिका रासे तावद्रूपधरो हरिः । रेमे वृंदावने दिव्ये हरिर्वृन्दावनेश्वरः ॥ ३० ॥ क्वणन्नूपुरमंजीरो वनमालाविराजितः । पीतांबरः पद्मधारी प्रभातार्ककिरीटधृक् ॥ ३१ ॥ विद्युल्लतास्फुरत्प्रोद्यद्धेमकुण्डलमण्डितः । वेत्रभृद्वादयन्वंशीं नटवेषो घनद्युतिः ॥ ३२ ॥ स्फुरत्कौस्तुभरत्नाढ्यः प्रचलत्स्निग्धकुण्डलः । रराज राधया रासे यथा रत्या रतीश्वरः ॥ ३३ ॥ शच्या शक्रो यथा स्वर्गे घनश्चंचलया यथा । वृन्दया वृन्दकारण्ये तथा वृन्दावनेश्वरः ॥ ३४ ॥ वृन्दावनं च पुलिनं वनान्युपवनानि च । पश्यन् गोपीगणैः सार्द्धं गिरिं गोवर्धनं ययौ ॥ ३५ ॥ गोपीनां शतयूथानां मानं वीक्ष्य व्रजेश्वरः । भगवान् राधया साकं तत्रैवांतरधीयत ॥ ३६ ॥ अथ गोवर्धनाद्दूरे सुंन्दरं योजनत्रयम् । श्रीखण्डगंधसंयुक्तं स ययौ रोहिताचलम् ॥ ३७ ॥ लताकुञ्जनिकुञ्जाश्च पश्यञ्जल्पंस्तया सह । विचचार गिरौ रम्ये काञ्चनीलतिकालये ॥ ३८ ॥ तत्र देवसरो रम्यं बद्रिनाथेन निर्मितम् । पाठीनकूर्मनक्रादिहंस सारससङ्कुलम् ॥ ३९ ॥ सहस्रदलपद्मैश्च मण्डितं तदितस्ततः । भ्रमरध्वनिसंयुक्तं पुंस्कोकिलरुतव्रतम् ॥ ४० ॥ विकसत् पद्मगंधाढ्यं तत्तीरं मन्दमारुतम् । रमया राधया सार्द्धं माधवो निषसाद ह ॥ ४१ ॥ तत्तीरं प्रतपस्यंतं ऋभुं नाम महामुनिम् । पदैकेन स्थितं शश्वत् श्रीकृष्णध्यानतत्परम् ॥ ४२ ॥ षष्टिवर्षसहस्राणि षष्टिवर्षशतानि च । निरन्नं निर्जलं शांतं श्रीकृष्णस्तं ददर्श ह ॥ ४३ ॥ पप्रच्छ वीक्ष्य तं राधा हसन्ती प्राह माधवम् । माहात्म्यं कुरु भक्तोऽयं पश्य भक्तिं महामुनेः ॥ ४४ ॥ हे ऋभो इति कृष्णेन प्रोक्तमुच्चैर्वचः शुभम् । न श्रुतं तेन किञ्चिद्वा चरमं प्रापितेन वै ॥ ४५ ॥ हरिस्तदा तद्धृदयाद् बभूवाशु तिरोहितः । ध्यानाद्गतं हरिं वीक्ष्य मुनींद्रश्चातिविस्मितः ॥ ४६ ॥ नेत्रे उन्मील्य ददृशे श्रीकृष्णं राधयाऽऽगतम् । घनं चंचलयेवाढ्यं रञ्जयन्तं दिशो दश ॥ ४७ ॥ उत्थात सद्यो हरिभक्तितत्परः प्रदक्षिणीकृत्य हरिं सराधिकम् । प्रणम्य मूर्ध्ना निपपात पादयो- रुवाच कृष्णं बहुगद्गदाक्षरः ॥ ४८ ॥ श्रीऋभुरुवाच - नमः कॄष्णाय कृष्णायै राधायै माधवाय च । परिपूर्णतमायै च परिपूर्णतमाय च ॥ ४९ ॥ घनश्यामाय देवाय श्यामायै सततं नमः । रासेश्वराय सततं रासेश्वर्यै नमो नमः ॥ ५० ॥ गोलोकातीत लीलाय लीलावत्यै नमो नमः । असंख्यांडाधिदेव्यै च असंख्यांडनिधये नमः ॥ ५१ ॥ भूभारहाराय भुवं गताभ्यां मच्छांतये चात्र समागताभ्याम् । परस्परं संधितविग्रहाभ्यां नमो युवाभ्यां हरिराधिकाभ्याम् ॥ ५२ ॥ श्रीनारद उवाच - इत्युक्त्वा कृष्णपादाब्जे प्रक्षरद् बाष्पलोचनः । प्रेमानन्दसमायुक्तो जहौ प्राणान्महामुनिः ॥ ५३ ॥ तदैव निर्गतं ज्योतिर्दशसूर्यसमप्रभम् । परिभ्रमद् दशदिशः श्रीकृष्णे लीनतां गतम् ॥ ५४ ॥ भक्तस्य भक्तिं श्रीकृष्णो वीक्ष्य वै प्रेमलक्षणाम् । आनंदाश्रुकलां मुंचन् प्रेम्णा तं चाजुहाव ह ॥ ५५ ॥ पुनः श्रीकृष्णपादाब्जात्कृष्णसारूप्यवान्मुनिः । निर्गतः कोटिकंदर्पसन्निभोऽतिनताननः ॥ ५६ ॥ दोर्भ्यां प्रगृह्य हृदये तं निधाय कृपाकरः । आश्वास्य कल्याणकरं करं दिव्यं दधार ह ॥ ५७ ॥ प्रदक्षिणीकृत्य हरिं च राधिकां प्रणम्य चारुह्य रथं मनोहरम् । गोलोकलोकं प्रययावृभुर्मुनि- र्विरञ्जयन्मैथिल मण्डलं दिशाम् ॥ ५८ ॥ श्रीराधिका विस्मयमागता भृशं दृष्ट्वा परां मुक्तिमृभोर्महामुनेः । आनन्दवारीणि विमुञ्चती चिरं जगाद कृष्णं वृषभानुनंदिनी ॥ ५९ ॥
bahulāśva uvāca - agre cakāra kiṃ sākṣād bhagavān vrajamaṇḍale | rādhāyai gopikābhyaśca kathaṃsviddarśanaṃ dadau || 1 || gopīmanorathaṃ kṛtvā mathurāmājagāma ha | etanme brūhi vipreṃdra tvaṃ parāvaravittamaḥ || 2 || śrīnārada uvāca - saṃdhyāyāṃ rādhayā''hūtaḥ śrīkṛṣṇo bhagavānsvayam | ekāṃte śītalaṃ śaśvajjagāma kadalīvanam || 3 || sphārasphuranameghagṛhaṃ raṃbhācandanacarcitam | kṛṣṇāgarutsīkaraṃ ca sudhāraśmigalatsudham || 4 || etādṛśaṃ vanaṃ rādhā viyogānalavarcasā | bhasmībhūtaṃ hi satataṃ kṛṣṇāśā tāṃ hi rakṣati || 5 || tatraiva sarve gopīnāṃ śatayūthāḥ samāgatāḥ | tasyai nivedanaṃ cakrurmādhavāgamanasya hi || 6 || utthāya sahasā sākṣādvṛṣabhānuvarātmajā | ānetumāyayau kṛṣṇaṃ sakhībhiḥ parivāritā || 7 || dadāvāsanapādyārghānupacārānmanoharān | vadaṃtī sādaraṃ vākyaṃ kuśalaṃ kuśalādhikā || 8 || yuvakaṃdarpakoṭīnāṃ mādhuryyahāriṇaṃ harim | dṛṣṭvā rādhā jahau duḥkhaṃ brahma jñātvā guṇaṃ yathā || 9 || prasannā tatra śṛṅgāramakarotkīrtinaṃdinī | tayā no'kāri śrṛṃgāraḥ pāṃthe kṛṣṇe gate sati || 10 || na candanaṃ ca tāṃbūlaṃ bhojanaṃ ca sudhāsamam | na kṛtaṃ divyaśayanaṃ hāsyaṃ vā na kṛtaṃ kvacit || 11 || paripūrṇatamaṃ kṛṣṇaṃ paripūrṇatamapriyā | ānaṃdāśrūṇi muṃcaṃtī prāha gadgadayā girā || 12 || rādhovāca - kiyaddūre yadupurī nāgataṃ kiṃ karoṣi hi | kiṃ vade'haṃ raho duḥkhaṃ bhavato'śeṣasākṣiṇaḥ || 13 || saudāsarājamahiṣī damayaṃtī ca maithilī | nāstyatra kāṃ puraskṛtya vade'haṃ virahaṃ ripum || 14 || matsamānāśrayā gopyo gadituṃ na kṣamāḥ kvacit | śaraccandracakorīva mayūrīva ghanaṃ navam || 15 || śrīvṛndāvanacaṃdraṃ tvāṃ ghanaśyāmaṃ samutsahe | tava sakhyoddhavenāśu dhanyena tvaṃ pradarśitaḥ | anyaḥ ko'pi vraje nāsti yasya premṇā tvamāgataḥ || 16 || śrīnārada uvāca - evaṃ vadantī satataṃ rudantīṃ parāṃ priyāṃ vīkṣya ghṛṇāturāṅga | āśvāsayāmāsa nayena sadyaḥ pragṛhya dorbhyāṃ sravadaṃbunetraḥ || 17 || śrībhagavānuvāca - mā śokaṃ kuru rādhe tvaṃ tvatprītyā'haṃ samāgataḥ | āvayorbhedarahitaṃ tejaścaikaṃ dvidhā janaiḥ || 18 || yathā hi dugdhadhāvalye tathā''vāṃ sarvadā śubhe | yatrāhaṃ tvaṃ sadā tatra viśleṣo na hi cāvayoḥ || 19 || pūrṇa brahma paraṃ cāhaṃ taṭasthā tvaṃ jagatprasūḥ | viśleṣa āvayormadhye mṛṣā jñānena paśya sat || 20 || yathākāśasthito nityaṃ vāyu sarvatrago mahān | tathā jalaṃ sūkṣmarūpaṃ tejo vyāptaṃ yathaidhasi || 21 || antarbahiryathā pṛthvī pṛthagbhūtā varānane | tathā vikārarahito malavattriguṇairaham || 22 || tathā tvaṃ paśya madbhāvaṃ sadānaṃdo bhavettataḥ | ahaṃ mameti bhāvena dvitīyo'sti varānane || 23 || yāvadvano madhyagatastadutthitaḥ svaṃ rūpamarkaṃ na hi dṛk prapaśyati | tāvatparātmānamasau pradhānajai- rguṇaistathā teṣu gateṣu paśyati || 24 || guṇeṣu saktaṃ kila bandhanāya raktaṃ manaḥ puṃsi ca muktaye syāt | mano dvayoḥ kāraṇamāhurārā- jjitvā'tha tatkau vicaredasaṃgaḥ || 25 || sarva hi bhāvaṃ manasaḥ parasparaṃ na hyekato bhāmini jāyate tataḥ | premaiva kartavyamato mayi svataḥ premṇā samānaṃ bhuvi nāsti kiṃcit || 26 || śrīnārada uvāca - iti vākyaṃ hareḥ śrutvā prasannā kīrtinaṃdinī | gopikābhiḥ samaṃ kṛṣṇaṃ pūjayāmāsa mādhavam || 27 || atha rātryāṃ hariḥ sākṣātkārtikyāṃ rāsamaṃḍale | gatvā nanāda muralīṃ gopībhī rādhayā saha || 28 || yamunānikaṭe rājan rādhayā rādhikāpatiḥ | rāmābhiḥ sundarībhiśca rāsaraṃge rarāja ha || 29 || yāvatīrgopikā rāse tāvadrūpadharo hariḥ | reme vṛṃdāvane divye harirvṛndāvaneśvaraḥ || 30 || kvaṇannūpuramaṃjīro vanamālāvirājitaḥ | pītāṃbaraḥ padmadhārī prabhātārkakirīṭadhṛk || 31 || vidyullatāsphuratprodyaddhemakuṇḍalamaṇḍitaḥ | vetrabhṛdvādayanvaṃśīṃ naṭaveṣo ghanadyutiḥ || 32 || sphuratkaustubharatnāḍhyaḥ pracalatsnigdhakuṇḍalaḥ | rarāja rādhayā rāse yathā ratyā ratīśvaraḥ || 33 || śacyā śakro yathā svarge ghanaścaṃcalayā yathā | vṛndayā vṛndakāraṇye tathā vṛndāvaneśvaraḥ || 34 || vṛndāvanaṃ ca pulinaṃ vanānyupavanāni ca | paśyan gopīgaṇaiḥ sārddhaṃ giriṃ govardhanaṃ yayau || 35 || gopīnāṃ śatayūthānāṃ mānaṃ vīkṣya vrajeśvaraḥ | bhagavān rādhayā sākaṃ tatraivāṃtaradhīyata || 36 || atha govardhanāddūre suṃndaraṃ yojanatrayam | śrīkhaṇḍagaṃdhasaṃyuktaṃ sa yayau rohitācalam || 37 || latākuñjanikuñjāśca paśyañjalpaṃstayā saha | vicacāra girau ramye kāñcanīlatikālaye || 38 || tatra devasaro ramyaṃ badrināthena nirmitam | pāṭhīnakūrmanakrādihaṃsa sārasasaṅkulam || 39 || sahasradalapadmaiśca maṇḍitaṃ taditastataḥ | bhramaradhvanisaṃyuktaṃ puṃskokilarutavratam || 40 || vikasat padmagaṃdhāḍhyaṃ tattīraṃ mandamārutam | ramayā rādhayā sārddhaṃ mādhavo niṣasāda ha || 41 || tattīraṃ pratapasyaṃtaṃ ṛbhuṃ nāma mahāmunim | padaikena sthitaṃ śaśvat śrīkṛṣṇadhyānatatparam || 42 || ṣaṣṭivarṣasahasrāṇi ṣaṣṭivarṣaśatāni ca | nirannaṃ nirjalaṃ śāṃtaṃ śrīkṛṣṇastaṃ dadarśa ha || 43 || papraccha vīkṣya taṃ rādhā hasantī prāha mādhavam | māhātmyaṃ kuru bhakto'yaṃ paśya bhaktiṃ mahāmuneḥ || 44 || he ṛbho iti kṛṣṇena proktamuccairvacaḥ śubham | na śrutaṃ tena kiñcidvā caramaṃ prāpitena vai || 45 || haristadā taddhṛdayād babhūvāśu tirohitaḥ | dhyānādgataṃ hariṃ vīkṣya munīṃdraścātivismitaḥ || 46 || netre unmīlya dadṛśe śrīkṛṣṇaṃ rādhayā''gatam | ghanaṃ caṃcalayevāḍhyaṃ rañjayantaṃ diśo daśa || 47 || utthāta sadyo haribhaktitatparaḥ pradakṣiṇīkṛtya hariṃ sarādhikam | praṇamya mūrdhnā nipapāta pādayo- ruvāca kṛṣṇaṃ bahugadgadākṣaraḥ || 48 || śrīṛbhuruvāca - namaḥ kṝṣṇāya kṛṣṇāyai rādhāyai mādhavāya ca | paripūrṇatamāyai ca paripūrṇatamāya ca || 49 || ghanaśyāmāya devāya śyāmāyai satataṃ namaḥ | rāseśvarāya satataṃ rāseśvaryai namo namaḥ || 50 || golokātīta līlāya līlāvatyai namo namaḥ | asaṃkhyāṃḍādhidevyai ca asaṃkhyāṃḍanidhaye namaḥ || 51 || bhūbhārahārāya bhuvaṃ gatābhyāṃ macchāṃtaye cātra samāgatābhyām | parasparaṃ saṃdhitavigrahābhyāṃ namo yuvābhyāṃ harirādhikābhyām || 52 || śrīnārada uvāca - ityuktvā kṛṣṇapādābje prakṣarad bāṣpalocanaḥ | premānandasamāyukto jahau prāṇānmahāmuniḥ || 53 || tadaiva nirgataṃ jyotirdaśasūryasamaprabham | paribhramad daśadiśaḥ śrīkṛṣṇe līnatāṃ gatam || 54 || bhaktasya bhaktiṃ śrīkṛṣṇo vīkṣya vai premalakṣaṇām | ānaṃdāśrukalāṃ muṃcan premṇā taṃ cājuhāva ha || 55 || punaḥ śrīkṛṣṇapādābjātkṛṣṇasārūpyavānmuniḥ | nirgataḥ koṭikaṃdarpasannibho'tinatānanaḥ || 56 || dorbhyāṃ pragṛhya hṛdaye taṃ nidhāya kṛpākaraḥ | āśvāsya kalyāṇakaraṃ karaṃ divyaṃ dadhāra ha || 57 || pradakṣiṇīkṛtya hariṃ ca rādhikāṃ praṇamya cāruhya rathaṃ manoharam | golokalokaṃ prayayāvṛbhurmuni- rvirañjayanmaithila maṇḍalaṃ diśām || 58 || śrīrādhikā vismayamāgatā bhṛśaṃ dṛṣṭvā parāṃ muktimṛbhormahāmuneḥ | ānandavārīṇi vimuñcatī ciraṃ jagāda kṛṣṇaṃ vṛṣabhānunaṃdinī || 59 ||
English translation
Sri Krishna's meeting with Sriradha and the Gopis in the banana-forest; the Rasotsava and in the same context the Moksha of Mahamuni Ribhu on Rohithachal
Bahulashwa asked, "Munna! What was the next thing God did when He came into the universe? How did you get to see Sriradha and the Gopangas? How did they come back to Mathura after fulfilling the Gopis' wishes? Viprendra! You're the best of the lot, so tell me all these things? . 1-2.
Srinardji said, "Rajan! In the evening, on the invitation of Sri Radha, Lord Krishna himself went to the secluded land of the ever-shilting banana-forest. There was a cloud-mahal where fountains flowed, sandalwood was sprinkled by the Rambha, the gentle breeze that touched the Yamuna scattered cold water particles, and Sudhakar was constantly showered with nectar by the rays of the moon. Such a cool banana-forest had also been incinerated by the fury of the Virahanal of Sriradha. The hope of meeting Krishna was what kept Sriradha safe. It was there that all the youth of the gopis gathered, numbering in the hundreds. He requested Sriradha that 'Madhava has arrived. Hearing this, Vrishabhanuvar's daughter Sriradha suddenly woke up and surrounded by her friends came to fetch Lord Krishna to Liva. He gave the seat to Srihariko. Padya, Arghya, and Achaman etc. presented enchanting treatments. At the same time, Sriradha, who was very clever in asking Kushal, was respectfully asking Kushal to Srihari. By having darshan of Sriharika, the suitor of the sweetness of all the young Kandarpokas, Radha renounced all suffering in the same way that she relinquished the sense of identity for the virtues of knowledge upon attaining the consciousness of Brahman. Kirtikumari came out and put on the makeup. Krishna had not worn makeup on his body since he had gone abroad as a traveler. Never applied sandalwood, ate betel leaves, or consumed anything as delicious as suddha. Neither created the divine sage nor ever made fun of anyone. The Most Perfect Beloved of God, shedding tears of joy, spoke eloquently to his Most Perfect Beloved, Krishna. 3-12 | (Mathurukhand Chapter 16 to 20)
Naradji says - Rajan! Saying this, Shyamsundara's limbs trembled with compassion as he saw Shrestha Lakshmirupa Sriradha crying incessantly. Tears welled up in their eyes as well. He immediately took the beloved by heart, pulling him with both hands, and bound him with words of righteousness. 17.
Naradji says - Rajan! Hearing this Vachana of Sriharika, Kirtinandini Sriradhana along with the gopis worshipped that Madhava Sri Krishna. Subsequently, on the night of Kartik Purnima, Sri Hari accompanied the Gopis and Sridhara to the Rasmandal and played the Murli live. The king! Radha Vallabha along with Sriradha and other beautiful Vrajaramani began to grace the Rashi theatre near the Yamuna. The Vrindavan-Adheeshwara Srihari, taking as many forms as the Gopanganas in the rasa, began to vie in the divine Vrindavan. Nupur and manjeer of his feet were playing. The forest garland was adding to their splendor. Pitambara, holding a lotus in one hand, wearing a radiant crown like the morning sun, shimmering like electricity, covered with golden coils, carrying a cane stick, playing the Vamsi, adorned with the Meghaki-Si Kantiwala in Srihari Natwar-Vesha. The very bright Kaustubharatna was casting a divine radiance on his chest. Smooth and shiny coils moved in the ears. With Sriradha in the Rasamandala, they were adorned in the same way as with Ratipati with Rati. Just as Indra in heaven with grace and the clouds in the sky with grace, so was Vrindavaneshwara in Vrindavan with Vrindavan. He went to Mount Govardhan with the Gopi community, admiring the beauty of Vrindavan, the Yamuna-pool, the forest, and the groves. When Lord Vrajeshwara saw that a hundred young Gopangas were proud of their good fortune, they disappeared with Sriradha there. 27-36 |
Now they went to the beautiful Rohithachal, three yojanas away from Govardhan, fragrant with the scent of sandalwood. The golden vines roamed the mountain, observing and interacting with the vines and parks along with Sriradha. There is the picturesque Devasarovar built by Badrinath, which was home to large fish, turtles and crocodiles, and birds like geese and storks. A thousand lotus petals adorned it. The male cuckoo cuckoo's cuckoo was all over the place with its melodious sound of bewilderment hovering around it. There was a gentle breeze blowing on its banks and the scent of vibrant oranges enveloped it. Along with Radha, the form of Rama, Madhava sat on the banks of the lake. At the bottom of the same tank, Mahamuni Ribhu was standing on one side, meditating and constantly contemplating Krishna. For sixty thousand and sixty hundred years he had been fasting and waterless, and in a quiet state of penance. Lord Krishna looked at them. Radha smiled at them and asked, "Who are these people?" 'Madhav said- 'Dear! Make them more important. These are the bhaktas. Look at these Mahamuniki devotions. Lord Krishna said, "O Lord! 'Take this name and call out loudly. But they did not hear His good word, for they had reached the zenith of meditation (samadhi). Then Srihari was instantly consumed by Muni's heart at that time. Munindra Ribhu was extremely surprised to see Sriharika not coming out of meditation. Then he opened his eyes and saw before him, like a cloud with flashes, Radha with Krishna, who was illuminating the ten directions with his influence. Seeing this, he quickly got up and fell at the feet of the Haribhaktiparayana Mahatma, circumambulating Srihariki with Radha, bowing his head in reverence. Then he spoke to Lord Krishna in a very eloquent voice. 37-48 |
Naradji says - Rajan! Having said this, the beloved Mahamuni Ribhu gave up his life while showering loving tears on the feet of Lord Krishna. At the same time, a radiant light like the ten suns emanated from his body and rotated in all ten directions, merging with Krishna. Seeing this love and devotion of his devotee, Krishna, shedding tears of joy from his eyes, invoked his name with great love. The sage, who then assumed the form of Krishna, reappeared at the feet of Krishna with the lotus. At that time, his beauty was scornful of all manner of things and he stood with his head bowed in modesty. Karuna Nidhi Krishna took them in his arms, clasped them in his heart, and placed his divine benevolent hand on their foreheads. Mithileshwar. After this, after circumambulating Shri Krishna and Shri Radha, bowing down to them, Munivar Ribhu ascended on a graceful plane, illuminating the entire directions with his radiance, and went to Golokdham. Seeing this liberation of Mahamuni Ribhuki, Vrishabhanunandini Sridhira was greatly amazed. She was in tears of joy for a long time. Then he spoke to Lord Krishna. 53-59 |
Thus was completed the twentieth chapter, 'Ribhuka Moksha', in the context of the Rasotsava in the Narada Bahulashva-Samvada under Srimathurakhanda in the Srigarghasamhita. 20.
Complete chapter-aligned witnesses. Sanskrit Wikisource page 31445, revision 92631 (2016-11-28T11:40:02Z). English was rendered from the complete Hindi chapter at https://www.mahakavya.com/mathurakhand-chapter-16-to-20/ as a transparent machine-assisted translation using the pinned IndicTrans2 Indic–English Distilled 200M model and retained without claiming verse-by-verse alignment.