Skip to main content

Aśvamedha-khaṇḍa · Chapter 39

Chapter 39

Unit 240 of 263Aśvamedha-khaṇḍa · Chapter 39Aśvamedha-khaṇḍa · Chapter 391 source entries

Aśvamedha-khaṇḍa · Chapter 39

Source

गर्ग उवाच - कृष्णं दृष्ट्वा हरस्तत्र भीतः शंकितमानसः ॥ त्यक्त्वा चापत्रिशूलादीन्भक्त्या श्रीनाथमब्रवीत् ॥१॥ शंकर उवाच - ॐ अविनयमपनय विष्णो दमय मनः शमय विषयमृगतृष्णाम् ॥ भूतदयां विस्तारय तारय संसारसागरतः ॥२॥ दिव्यधुनीमकरंदे परिमलपरिभोगसच्चिदानंदे ॥ श्रीपतिपदारविंदे भवभयखेदच्छिदे वंदे ॥३॥ सत्यपि भेदापगमे नाथ तवाहं न मामकीनस्त्वम् ॥ सामुद्रो हि तरंगः क्वचन समुद्रो न तारंगः ॥४॥ उद्‌धृतनग नगभिदनुज दनुजकुलामित्र मित्रशशिदृष्टे ॥ दृष्टे भवति प्रभवति न भवति किं भवतिरस्कारः ॥५॥ मत्स्यादिभिरवतारैरवतारवताऽवता वसुधाम् ॥ परमेश्वर परिपाल्यो भवता भवतापभीतोऽहम् ॥६॥ दामोदर गुणमंदिर सुन्दरवदनारविंद गोविन्द ॥ भवजलधिमथनमंदर परमं दरमपनय त्वं मे ॥७॥ नारायण करुणामय शरणं करवाणि तावकौ चरणौ ॥ इति षट्पदी मदीये वदनसरोजे सदा वसतु ॥८॥ इति स्तुतः शंकरेण प्रीतः संकर्षणानुजः ॥ पप्रच्छ सर्वाभिप्रायं नमन्तं चन्द्रशेखरम् ॥९॥ श्रीकृष्ण उवाच - किं कृतस्तेऽपराधो वै मत्पुत्रेण कुबुद्धिना ॥ यतस्त्वया हतः संख्येऽनिरुद्धो मूर्च्छितः कृतः ॥१०॥ हतं यदुबलं कस्मात्कस्मात्त्वं चागतो रणे ॥ कस्माद्युद्धं च कृतवांस्तन्मे व्याख्यातुमर्हसि ॥११॥ इत्थं श्रीकृष्णवचनं निशम्य प्रमथेश्वरः ॥ उवाच लज्जितो भूत्वा विचार्य मधुसूदनम् ॥१२॥ शंकर उवाच - देवदेव जगन्नाथ राधिकेश जगन्मय ॥ पाहि पाहि कृपाकारिन्निस्त्रपं मां कृतागसम् ॥१३॥ त्वं न जानासि किं देव कथयिष्यामि किं त्वहम् ॥ भक्तस्य पालनं कर्तुं मायया तव मोहितः ॥१४॥ अहमागतवान्देव त्वं सर्वं क्षंतुमर्हसि ॥ शास्ताहं सर्वलोकस्य मानादिति मया हरे ॥१५॥ मारिताः संगरे शूरा वृष्णयः कृष्णदेवताः ॥ तस्मात्संतः स्वयं त्यक्त्वा परमैश्वर्यमीप्सितम् ॥१६॥ ध्यायंते सततं कृष्णपादाब्जं ते निरापदम् ॥ सुखं दुःखं नृणां तावद्यावत्कृष्णे न मानसम् ॥१७॥ कृष्णे मनसि सञ्जाते भेत्ति खड्गो दुरत्ययः ॥ नराणां कर्मवृक्षाणां मूलच्छेदं करोति यः ॥१८॥ मद्‌भक्तिबलदर्पिष्ठा मत्प्रभुं त्वां यदूत्तमम् ॥ न मन्यंते च ते सर्वे यास्यंति निरयं ध्रुवम् ॥१९॥ इत्युक्त्वा शंकरस्तूष्णीं भूत्वा कृष्णस्य पादयोः ॥ पपात दंडवद्‌भक्त्या ह्यश्रुपूर्णाकुलेक्षणः ॥२०॥ उत्थाप्याश्वास्य तं रुद्रं पार्श्वतस्तत्प्रदर्शनात् ॥ मिलित्वा भगवान्कृष्ण आलुलोक सुधार्द्रदृक् ॥२१॥ आह कृष्णः सुराः सर्वे कुर्वंति भक्तपालनम् ॥ त्वया जुगुप्सितं कर्म किं कृतं भक्तपालने ॥२२॥ ममासि हृदये त्वं तु भवतो हृदये ह्यहम् ॥ आवयोरंतरं नास्ति मूढाः पश्यंति दुर्द्धियः ॥२३॥ त्वां नमंति च मद्‌भक्तास्त्वद्‌भक्ता मां सदाशिव ॥ ये न मन्यंति मद्वाक्यं यास्यंति नरकं च ते ॥२४॥ इत्युक्त्वा भगवान्कृष्णो हतं पुत्रं सुनन्दनम् ॥ दृष्ट्या पीयूषवर्षिण्या जीवयामास संयुगे ॥२५॥ तत्पश्चादनिरुद्धस्य हृदयाच्छूलमेव च ॥ शनैः शनैः समाकृष्य जीवयामास तं हरिः ॥२६॥ तत्पश्चाद्यादवान्सर्वान्निहतान्संयुगे भृशम् ॥ अजीवयत्सुधादृष्ट्या कृष्णस्तु प्रभुरीश्वरः ॥२७॥ तावत्सदुंदुभिरवं पुष्पवृष्टिं दिवौकसः ॥ उत्साहलक्षणां चक्रुः प्रसाद्य गरुडध्वजम् ॥२८॥ प्रभुं त्रैलोक्यनेतारं कृष्णं दृष्ट्वा यदूत्तमाः ॥ उत्थाय संभ्रमाच्चक्रुर्जयारावं मुदान्विताः ॥२९॥ अथोत्थितो बल्वलस्तु महादेवन रक्षितः ॥ क्व गतश्चानिरुद्धो वै ब्रुवन्वाक्यं रुषान्वितः ॥३०॥ ततः शर्वेण दैत्यस्तु बोधितो वचनैः शुभैः ॥ ज्ञात्वा कृष्णस्य माहात्म्यं मुदितोऽभून्महामनाः ॥३१॥ ततः प्रणम्य गोविंदं स्तुत्वा दैत्यस्तु बल्वलः ॥ तुरगं प्रददौ राजन्बहुद्रव्येण संयुतम् ॥३२॥ ततो यज्ञहयं नीत्वा पुत्रपौत्रसमन्वितः ॥ सेतुमार्गेण कृष्णस्तु प्रययौ पश्चिमां दिशम् ॥३३॥ कृष्णे गते भगवति राज्ये संस्थाप्य बल्वलम् ॥ कैलासं प्रययौ रुद्रः सगणस्तु सभैरवः ॥३४॥ एतत्कृष्णचरित्रं तु ये शृण्वन्ति गृहे जनाः ॥ तेषां सहायं भगवान्करिष्यति सदा हरिः ॥३५॥ इति श्रीगर्गसंहितायां हयमेधखण्डे ऽनिरुद्धविजयवर्णनं नामैकोनचत्वारिंशोऽध्यायः ॥३९॥ हरिः ॐ तत्सत् श्रीकृष्णार्पणमस्तु ॥

garga uvāca - kṛṣṇaṃ dṛṣṭvā harastatra bhītaḥ śaṃkitamānasaḥ || tyaktvā cāpatriśūlādīnbhaktyā śrīnāthamabravīt ||1|| śaṃkara uvāca - oṃ avinayamapanaya viṣṇo damaya manaḥ śamaya viṣayamṛgatṛṣṇām || bhūtadayāṃ vistāraya tāraya saṃsārasāgarataḥ ||2|| divyadhunīmakaraṃde parimalaparibhogasaccidānaṃde || śrīpatipadāraviṃde bhavabhayakhedacchide vaṃde ||3|| satyapi bhedāpagame nātha tavāhaṃ na māmakīnastvam || sāmudro hi taraṃgaḥ kvacana samudro na tāraṃgaḥ ||4|| ud‌dhṛtanaga nagabhidanuja danujakulāmitra mitraśaśidṛṣṭe || dṛṣṭe bhavati prabhavati na bhavati kiṃ bhavatiraskāraḥ ||5|| matsyādibhiravatārairavatāravatā'vatā vasudhām || parameśvara paripālyo bhavatā bhavatāpabhīto'ham ||6|| dāmodara guṇamaṃdira sundaravadanāraviṃda govinda || bhavajaladhimathanamaṃdara paramaṃ daramapanaya tvaṃ me ||7|| nārāyaṇa karuṇāmaya śaraṇaṃ karavāṇi tāvakau caraṇau || iti ṣaṭpadī madīye vadanasaroje sadā vasatu ||8|| iti stutaḥ śaṃkareṇa prītaḥ saṃkarṣaṇānujaḥ || papraccha sarvābhiprāyaṃ namantaṃ candraśekharam ||9|| śrīkṛṣṇa uvāca - kiṃ kṛtaste'parādho vai matputreṇa kubuddhinā || yatastvayā hataḥ saṃkhye'niruddho mūrcchitaḥ kṛtaḥ ||10|| hataṃ yadubalaṃ kasmātkasmāttvaṃ cāgato raṇe || kasmādyuddhaṃ ca kṛtavāṃstanme vyākhyātumarhasi ||11|| itthaṃ śrīkṛṣṇavacanaṃ niśamya pramatheśvaraḥ || uvāca lajjito bhūtvā vicārya madhusūdanam ||12|| śaṃkara uvāca - devadeva jagannātha rādhikeśa jaganmaya || pāhi pāhi kṛpākārinnistrapaṃ māṃ kṛtāgasam ||13|| tvaṃ na jānāsi kiṃ deva kathayiṣyāmi kiṃ tvaham || bhaktasya pālanaṃ kartuṃ māyayā tava mohitaḥ ||14|| ahamāgatavāndeva tvaṃ sarvaṃ kṣaṃtumarhasi || śāstāhaṃ sarvalokasya mānāditi mayā hare ||15|| māritāḥ saṃgare śūrā vṛṣṇayaḥ kṛṣṇadevatāḥ || tasmātsaṃtaḥ svayaṃ tyaktvā paramaiśvaryamīpsitam ||16|| dhyāyaṃte satataṃ kṛṣṇapādābjaṃ te nirāpadam || sukhaṃ duḥkhaṃ nṛṇāṃ tāvadyāvatkṛṣṇe na mānasam ||17|| kṛṣṇe manasi sañjāte bhetti khaḍgo duratyayaḥ || narāṇāṃ karmavṛkṣāṇāṃ mūlacchedaṃ karoti yaḥ ||18|| mad‌bhaktibaladarpiṣṭhā matprabhuṃ tvāṃ yadūttamam || na manyaṃte ca te sarve yāsyaṃti nirayaṃ dhruvam ||19|| ityuktvā śaṃkarastūṣṇīṃ bhūtvā kṛṣṇasya pādayoḥ || papāta daṃḍavad‌bhaktyā hyaśrupūrṇākulekṣaṇaḥ ||20|| utthāpyāśvāsya taṃ rudraṃ pārśvatastatpradarśanāt || militvā bhagavānkṛṣṇa āluloka sudhārdradṛk ||21|| āha kṛṣṇaḥ surāḥ sarve kurvaṃti bhaktapālanam || tvayā jugupsitaṃ karma kiṃ kṛtaṃ bhaktapālane ||22|| mamāsi hṛdaye tvaṃ tu bhavato hṛdaye hyaham || āvayoraṃtaraṃ nāsti mūḍhāḥ paśyaṃti durddhiyaḥ ||23|| tvāṃ namaṃti ca mad‌bhaktāstvad‌bhaktā māṃ sadāśiva || ye na manyaṃti madvākyaṃ yāsyaṃti narakaṃ ca te ||24|| ityuktvā bhagavānkṛṣṇo hataṃ putraṃ sunandanam || dṛṣṭyā pīyūṣavarṣiṇyā jīvayāmāsa saṃyuge ||25|| tatpaścādaniruddhasya hṛdayācchūlameva ca || śanaiḥ śanaiḥ samākṛṣya jīvayāmāsa taṃ hariḥ ||26|| tatpaścādyādavānsarvānnihatānsaṃyuge bhṛśam || ajīvayatsudhādṛṣṭyā kṛṣṇastu prabhurīśvaraḥ ||27|| tāvatsaduṃdubhiravaṃ puṣpavṛṣṭiṃ divaukasaḥ || utsāhalakṣaṇāṃ cakruḥ prasādya garuḍadhvajam ||28|| prabhuṃ trailokyanetāraṃ kṛṣṇaṃ dṛṣṭvā yadūttamāḥ || utthāya saṃbhramāccakrurjayārāvaṃ mudānvitāḥ ||29|| athotthito balvalastu mahādevana rakṣitaḥ || kva gataścāniruddho vai bruvanvākyaṃ ruṣānvitaḥ ||30|| tataḥ śarveṇa daityastu bodhito vacanaiḥ śubhaiḥ || jñātvā kṛṣṇasya māhātmyaṃ mudito'bhūnmahāmanāḥ ||31|| tataḥ praṇamya goviṃdaṃ stutvā daityastu balvalaḥ || turagaṃ pradadau rājanbahudravyeṇa saṃyutam ||32|| tato yajñahayaṃ nītvā putrapautrasamanvitaḥ || setumārgeṇa kṛṣṇastu prayayau paścimāṃ diśam ||33|| kṛṣṇe gate bhagavati rājye saṃsthāpya balvalam || kailāsaṃ prayayau rudraḥ sagaṇastu sabhairavaḥ ||34|| etatkṛṣṇacaritraṃ tu ye śṛṇvanti gṛhe janāḥ || teṣāṃ sahāyaṃ bhagavānkariṣyati sadā hariḥ ||35|| iti śrīgargasaṃhitāyāṃ hayamedhakhaṇḍe 'niruddhavijayavarṇanaṃ nāmaikonacatvāriṃśo'dhyāyaḥ ||39|| hariḥ oṃ tatsat śrīkṛṣṇārpaṇamastu ||

English translation

The praise of Lord Krishna by Lord Shankar; the unity of Shiva and Shri Krishna; the giving of life to Sunandana, Aniruddha, and all other Yadavas by Shri Krishna; and the return of sacrificial horses by Balvala.

Shri Gargji says - Mahadevji got scared and suspicious seeing Lord Krishna present there and spoke to Shripati with devotion after giving up bow and trident etc. 1.

Lord Shankara said, "Sachchidananda Swaroopam is the universal Vishnudeva! Take away my transgressions. Press down on the mind and calm the thirst of the subjects. Expand in my heart kindness to creatures, and rescue me from the sea of the world. I salute Shripati, whose nectar sign is the Ganges, whose enchanting group of sauropods is truly blissful and who pierces the fear and sorrow of the bond of love. Oh my lord. Even though there is no distinction between you and me in the spiritual sense, I am yours, you are not mine; for the waters of the sea are the same, the ocean of waves is nowhere. O you who bear the Govardhan mountain. O younger brother of Indra, the mountain-penetrator! O enemy of the demon-family. And O God, who has the sun and the moon as eyes. Isn't this world despised when you have seen the Lord? Oh God! I am afraid of Bhavatapa and you follow Vasudha by incarnating through avatars like Matsya, so follow me too. Damodar! The temple of the virtues. The beautiful Vadnaravinda! Govinda! Lord Krishna as a mandrachala to churn the Bhavasagara. Mayst thou drive away my great fear. Narayan. Merciful! I will take refuge in your double-legs. May this six-paced Śtārupīni Śtāpadi (illusionary) reside forever in my vocal lotus. 2 - 8. (Ashwamedh Khand Chapter 36 to 40)

Balarama's younger brother, Krishna, was pleased to praise Lord Shankar in this way, and Chandra Shekhar Shiv Sena, bowing at his feet, asked for all the answers. 9.

Lord Krishna said, "Shiva! What crime did you do to my foolish son that you killed him in battle and wiped out Aniruddha? What caused the destruction of Yadukul? Why did you come to the battlefield? Why did others come and fight? Tell me all about it in detail. 10-11 |

Hearing this statement of Lord Krishna, Pramathanatha Shiva was ashamed and after some thought spoke to Madhusudana. 12.

- Having said this, Lord Shankara fell silent, tears welling up in his eyes, and in a sense of devotion, bowed down like a staff to the double feet of Lord Krishna. Lord Krishna raised Rudra to his feet and, reassuring him, looked up at him with good eyes. 20-21 |

Then Lord Krishna said, "Shiva! All the deities follow their devotee. If you too followed the devotee, what blasphemous act did you commit in it? You are in my heart and I am in your heart. There is no difference between us. Only foolish men with false intelligence see the difference or difference between us. Sadashiva! My devotees salute you and your devotees worship Me. Those who do not obey me will go to hell. 22-24 |

- Having said this, Lord Krishna revived his son Sunandan, who was killed on the battlefield, seeing Amritavarshini in sight. Aniruddha then slowly pulled the spade from his heart and gave it life. The omnipotent Lord Krishna then revived all the Yadavas killed on the battlefield by looking at them through the eyes of Sudha Varshini. Just then, with thunderous applause, the gods began to shower cheerful flowers. In doing so, he pleased the god Garudadhvaja. Seeing Lord Krishna, the leader of the entire Triloki, come, Shrestha Yadava got up quickly and started cheering with joy. 25-29 | (Ashwamedh Khand Chapter 36 to 40)

Then Balwal, safe from Mahadevji, rose up and said angrily - 'Where has Aniruddha gone? 'Then Shankarji explained to the daitya through his auspicious words and on knowing the glory of Shri Krishna, that great-hearted daitya was pleased. The king! The demon Balvala then returned the horse with a large mass, offering obeisance and praise to Govinda. 30-32 |

After this, Lord Krishna, along with his sons and grandsons, came to the seashore by a bridge with the sacrificial horse. From there, they moved towards the west. After the departure of Lord Krishna, Rudradeva established Balvala over his kingdom and moved to Kailasa with his Ganas and Bhairava. Those who hear this character of Lord Krishna at their home, Lord Krishna will always help them. 33-35 |

Thus was completed the forty-ninth chapter, the Aniruddha-Vijaya Varnana, in the Ashvamedha Khanda under the Srigarghasamhita. 39.

Complete chapter-aligned witnesses. Sanskrit Wikisource page 32051, revision 230428 (2020-04-15T04:02:05Z). English was rendered from the complete Hindi chapter at https://www.mahakavya.com/ashwamedh-khand-chapter-36-to-40/ as a transparent machine-assisted translation using the pinned IndicTrans2 Indic–English Distilled 200M model and retained without claiming verse-by-verse alignment.