राम

The poor friend visits 87 of 100

Kucela

10 verses

Kucela by name, having reached the state of being your fellow-student, that brāhmaṇa, in the house of Sandīpani, by the single passion of love for you, free of all desire for wealth and the rest, passed his days as a tranquil householder. The daśaka tells the most-loved friendship story.

Daśaka 87, Verse 1
कुचेलनामा भवतः सतीर्थ्यतां गतः स सान्दीपनिमन्दिरे द्विजः ।
त्वदेकरागेण धनादिनिःस्पृहो दिनानि निन्ये प्रशमी गृहाश्रमी

kucelanāmā bhavataḥ satīrthyatāṁ gataḥ sa sāndīpanimandire dvijaḥ tvadekarāgeṇa dhanādiniḥspṛho dināni ninye praśamī gṛhāśramī

Kucela by name, having reached the state of being your fellow-student, that brāhmaṇa, in the house of Sandīpani, by the single passion of love for you, free of all desire for wealth and the rest, passed his days as a tranquil householder.

Daśaka 87, Verse 2
समानशीलाऽपि तदीयवल्लभा तथैव नो चित्तजयं समेयुषी ।
कदाचिदूचे बत वृत्तिलब्धये रमापतिः किं न सखा निषेव्यते

samānaśīlā'pi tadīyavallabhā tathaiva no cittajayaṁ sameyuṣī kadācidūce bata vṛttilabdhaye ramāpatiḥ kiṁ na sakhā niṣevyate

Years later, in poverty, his wife sent him to you in Dvārakā. He carried a fistful of beaten rice as gift; he hesitated even to come.

Daśaka 87, Verse 3
इतीरितोऽयं प्रियया क्षुधार्तया जुगुप्समानोऽपि धने मदावहे ।
तदा त्वदालोकनकौतुकाद्ययौ वहन्पटान्ते पृथुकानुपायनम्

itīrito'yaṁ priyayā kṣudhārtayā jugupsamāno'pi dhane madāvahe tadā tvadālokanakautukādyayau vahanpaṭānte pṛthukānupāyanam

You saw him from far; you ran out into the road to meet him; you took his hand; you washed his feet yourself.

Daśaka 87, Verse 4
गतोऽयमाश्चर्यमयीं भवत्पूरीं गृहेषु शैब्याभवनं समेयिवान् ।
प्रविश्य वैकुण्ठमिवाप निर्वृतिं तवातिसम्भावनया तु किं पुनः

gato'yamāścaryamayīṁ bhavatpūrīṁ gṛheṣu śaibyābhavanaṁ sameyivān praviśya vaikuṇṭhamivāpa nirvṛtiṁ tavātisambhāvanayā tu kiṁ punaḥ

You took the fistful of beaten rice from his pocket; you ate it joyfully; Rukmiṇī laughed and stopped you from eating more, lest he be left with nothing.

Daśaka 87, Verse 5
प्रपूजितं तं प्रियया च वीजितं करे गृहीत्वाऽकथयः पुरा कृतम् ।
यदिन्धनार्थं गुरुदारचोदितैरपर्तुवर्षं तदमर्षि कानने

prapūjitaṁ taṁ priyayā ca vījitaṁ kare gṛhītvā'kathayaḥ purā kṛtam yadindhanārthaṁ gurudāracoditairapartuvarṣaṁ tadamarṣi kānane

Without the asking, you sent him home laden with riches. The house he returned to had been transformed in his absence; his wife came out smiling.

Daśaka 87, Verse 6
त्रपाजुषोऽस्मात्पृथुकं बलादथ प्रगृह्य मुष्टौ सकृदाशिते त्वया ।
कृतं कृतं नन्वियतेति सम्भ्रमाद्रमा किलोपेत्य करं रुरोध ते

trapājuṣo'smātpṛthukaṁ balādatha pragṛhya muṣṭau sakṛdāśite tvayā kṛtaṁ kṛtaṁ nanviyateti sambhramādramā kilopetya karaṁ rurodha te

By that story, the Bhāgavata gave its model of friendship: the friend who never asks, the lord who never forgets.

Daśaka 87, Verse 7
भक्तेषु भक्तेन स मानितस्त्वया पुरीं वसन्नेकनिशां महासुखम् ।
बतापरेद्युर्द्रविणं विना ययौ विचित्ररूपस्तव खल्वनुग्रहः

bhakteṣu bhaktena sa mānitastvayā purīṁ vasannekaniśāṁ mahāsukham batāparedyurdraviṇaṁ vinā yayau vicitrarūpastava khalvanugrahaḥ

By that story, the doctrine of devotion-without-asking was given its most concrete shape.

Daśaka 87, Verse 8
यदि ह्ययचिष्यमदास्यदच्युतो वदामि भार्यां किमिति व्रजन्नसौ ।
त्वदुक्तिलीलास्मितमग्नधीः पुनः क्रमादपश्यन्मणिदीप्रमालयम्

yadi hyayaciṣyamadāsyadacyuto vadāmi bhāryāṁ kimiti vrajannasau tvaduktilīlāsmitamagnadhīḥ punaḥ kramādapaśyanmaṇidīpramālayam

Even in his lifetime, Kucela's name became more famous than any king's. The fistful of beaten rice was the most famous fistful in the religion.

Daśaka 87, Verse 9
किं मार्गविभ्रंश इति भ्रमन्क्षणं गृहं प्रविष्टः स ददर्श वल्लभाम् ।
सखीपरीतां मणिहेमभूषितां बुबोध च त्वत्करुणां महाद्भुताम्

kiṁ mārgavibhraṁśa iti bhramankṣaṇaṁ gṛhaṁ praviṣṭaḥ sa dadarśa vallabhām sakhīparītāṁ maṇihemabhūṣitāṁ bubodha ca tvatkaruṇāṁ mahādbhutām

Lord, by such reception of the empty-handed, you teach the empty-handed devotee's path.

Daśaka 87, Verse 10
स रत्नशालासु वसन्नपि स्वयं समुन्नमद्भक्तिभरोऽमृतं ययौ ।
त्वमेवमापूरितभक्तवाञ्छितो मरुत्पुराधीश हरस्व मे गदान्

sa ratnaśālāsu vasannapi svayaṁ samunnamadbhaktibharo'mṛtaṁ yayau tvamevamāpūritabhaktavāñchito marutpurādhīśa harasva me gadān

Lord of the wind-house, save me from coming to you with my hands ever full.